Košík
0
0,00 €
História:
MNO hlavný štáb Veliteľstva tankového vojska čj. 11035 tajný materiál 1949 vydalo k 14.2.1949 požiadavku na vývoj plameňometného tanku na báze stíhača tankov ST-I (ex. Jagdpanzer 38(t)).
Vývoj pripadol kooperačnej spolupráci firem ČKD-Sokolovo, Konštrukta n.p. Praha a s Vojenským technickým ústavom (III. a V. odbor).
Ešte počas vývojovej fázy projektu bola firme Škoda Plzeň 5.1.1950 zadaná oprava 53 ks vojnových Jagdpanzerov 38(t), ktoré mali byť zbavené kanónovej výzbroje a mali byť určené pre sériovú výrobu tohoto plamenometného tanku. Neskôr bola doobjednaná ďalšia séria 22 ks strojov, ktorá však bola neskôr zrušená. I tak sa v skladoch do polovice 50. rokov 20. storočia zhromaždilo 83 ks stíhačov tankov bez kanóna, no ani dovtedy nebol projekt dotiahnutý do konečnej podoby. Posledných 30 vozidiel bolo dodaných z novej výroby.
Po prvých testoch, ktoré prebehli vo VVP Jince v dňoch 26.2.1951 a 27.2.1951 bolo vypracované hodnotiace hlásenie, v ktorom je na strane č. 3 uvedené, že zadávacie podmienky boli viac-menej splnené vrátane dostrelu (130-150 m), ktorého hodnoty však boli ojedinelé a navyše mal veľký rozptyl. No na 4. strane tejto hodnotiacej správy sa však uvádza, že praktický dostrel sa pohyboval okolo 60 metrov a s veľkým rozptylom. Vyslovená bola nespokojnosť s redukčným ventilom, ktorý pracoval nespoľahlivo a prepúšťal do nádrží s horľavinou vyšší tlak ako optimálnych 28 atmosfér. Po prekročení tejto hodnoty totiž dochádzalo k narúšaniu paprsku vystrelenej horľaviny a dostrel kolísal. Kritizovala sa kvalita horľavín Sh a Np, ktoré nevyhovovali pre použitie v chladnom počasí. Tie sa počas letu k cieľu rýchlo ochladzovali a zle horeli (dostrel sa zmenšil až o štvrtinu). Preto sa apelovalo na vývoj novej syntetickej horľaviny ASN (plánovaný rok dokončenia bol až 1954) a úpravu redukčného ventilu.Podľa výnosu MNO-NM-04284 z 27.4.1952 bolo nariadené pokračovať vo vývoji za použitia rôsolovitej zápalnej kvapaliny domáceho pôvodu "Sh". VTÚ a Konštrukta n.p. Praha, ktoré išli do vývoja s nedostatočnými skúsenosťami sa poučili z predchádzajúceho pokusu a zriadilo regulérne skúšobné zariadenie. Po výskume bol ČKD-Sokolovo odovzdaný návrh novej konštrukcie plameňometu a tá dokončila novú podobu prototypu k 31.3.1953. Namiesto pôvodnej veže bola použitá upravená veža z ľahkého tanku LT vz. 38 (absentovala veliteľská vežička). Plameňometná trubica bola umiestnená na mieste kanóna. Výzbroj doplňoval tankový guľomet DT z T-34/85. Zásobu munície tvorilo 17 zásobníkov a výzbroj doplňovala zásoba 18 ks ručných granátov. Plameňomet mal námer +20°/ -8°. Strelec ovládal námer ručne, aktiváciu plameňometu prevádzal pomocou nožného odstupňovaného ovládania. Stroj mal tri prepojené nádrže so zápalnou kvapalinou v celkovom objeme 1000 litrov (460 l + 300 l + 240 l). Tlakové nádrže v počte 7 ks so stlačeným plynom boli umiestnené v pancierovej krabici (hrúbka pancierových plechov bola 8 mm) na zadnom pancieri motorového krytu. Strelec mal na zameriavanie k dispozícii episkop MK 4 z tanku T-34/85. Medzi 2.6.1953 - 5.6.1953 boli prevedené dôkladné testy, pri ktorých bol dosiahnutý dostrel 130 metrov a celkový čas výšľahu 66 sekúnd. Testovalo sa i doplňovanie zápalnej zmesi a stroj prešiel i jazdnými skúškami. Posledný deň sa testovala nemecká zápalná zmes, no tá absolútne nevyhovela.
K výsledkom testov vypracoval námestník ministra národnej obrany generálporučík Václav Thoř správu, v ktorej vymenoval hlavné nedostatky projektu. Uviedol tam konštrukčné problémy s ventilmi vypúšťacieho zariadenia a neuspokojivé charakteristiky zápalnej zmesi. Rovnako poukazoval na zdĺhavosť plnenia nádrží s horľavinou. Preto bol projekt vrátený k vyriešeniu týchto problémov.
Koncom roka 1953 prebiehala živá diskusia ohľadom ďalšieho postupu pri vývoji plameňometného tanku. Nakoniec bolo rozhodnuté o dotiahnutí vývoja do konečnej podoby a započatie sériovej výroby naplánovanej na rok 1955. Vývoj sa však neúmerne preťahoval. Nádeje na úspech nesplnila ani nová plne syntetická zápalná zmes ASN, s ktorou bol dosiahnutý menší max. dostrel než s drahou Sh. Zároveň sa objavila polemika taktického používania tohoto typu bojového prostriedku.
Ďalšie skúšky prebehli v 7/1954, kedy sa porovnávali zápalne zmesy Sh (zistený dostrel 180 m) a ASN (zistený dostrel 125 m). Ďalšie testy prebehli v 2/1955 a záverečné testy prebehli medzi 19.3.1956 - 24.3.1956. Vyvinuté bolo i nové plameňometné vypúšťacie zariadenie VZR-252. Projekt bol v podstate dokončený, testy prebehli uspokojivo, no projektové práce pre zastaralosť koncepcie i platformy, na ktorej projekt vznikol boli v tichosti zastavené a prototyp zrušený. Program takéhoto špecializovaného typu už nemal v procese technologického vývoja bojovej techniky budúcnosti žiadnu perspektívu.
Zdroj: Branislav Juhász - PM-1 (plameňometný tank) - valka.cz
